Zvieratá tu nie sú pre nás na jedenie a zabíjanie, ale preto, aby boli našimi priateľmi.

Červen 2008

Prečo NEmám rada poľovníkov.

25. června 2008 v 16:12 | Sarah137 |  Ochrana zvierat
Nedávno, vlastne iba túto zimu sa stal tento prípad.
Stoosemdestiat poľovníkov na terénnych autách ozbrojených puškami, okľúčilo mladučkú vlčicu na východnom Slovensku. Vlčica mala približne dva roky, ešte nedospelá. O rok mohla mať vĺčatá, našla si aj samca.
Nenormálne veľké množstvo poľovníkov však vlčicu obkľúčilo blízko poľských hraníc. 40 honcov a 180 poľovníkov na terénnych autách uštvalo vlka. Nechýbalo jej veľa, pár skokov a mohla byť v Poľsku s celoročnou ochranou. No nemala šťastie. Poľovníci pokrikovali v pohone, na psy a ozývali sa výstrely. Jeden z nich trafil aj vlčicu, nedalo sa utiecť, bola obkľúčená, rana do zadnej časti tela ukončila jej život, ktorý mohol trvať aj viac ako 16 rokov. Poľovníci sa zhŕkli okolo mŕtveho zvieraťa a fotografovali svoj hrdinský čin- 180 poľovníkov na jednu mladú vlčicu. Veľké hrdinstvo. Obdivovali výkonnosť svojich pušiek s veľkými a ťažkými brokmi, ktoré urobili do tela zvieraťa hlbokú smrteľnú ranu. Do zvieraťa bez možnosti obrany, bez možnosti úniku, bez možnosti zachrániť sa a žiť ďalej, niekoľko rokov vychovávať vĺčatá, loviť, tešiť sa zo slobody, z vĺčat, žiť si život ako slobodný divý tvor. Navždy vyhaslo svetlo v jej šikmých očiach, zmizol tvor patriaci do lesa, rovnako ako smrek alebo jedľa. Zmizol kvôli zlepšujúcej sa technike pušiek, puškohľadov, terénnych áut- vecí, ktoré nepatria do lesa. Len stiahnutá koža a hlava ju pripomenie, hlava, kde budú umelé oči, rovnako mŕtve, bez svetla ako koža. Dlho sa bude vyprávať hrdinský čin, dlho sa bude chváliť udatný lovec vlkov so svojimi 180-imi pomocníkmi...zabil zviera, krvilačné, škodlivé a nebezpečné, bol to hrdinský čin. Len jedľový les si spomenie, len ten bude pustejší...bez vlka, bez svojej neoddeliteľnej časti.
Klikněte pro zavření oknaKlikněte pro zavření oknaKlikněte pro zavření okna
Samozrejme toto nie je jediný prípad. Tak, poznám poľovníkov, ktorí si pekne-krásne vyjdú tých 300m za dedinu autom, aby ich náhodou nohy neboleli a autom zájdu až na pole alebo lúku, potom stiahnu okienko, vystrčia pušku cez okno a čakajú pekne v aute. Potom si aj rovno z auta zastrieľajú. Neuveriteľná námaha...a potom tu budú niektorí šíriť nezmyselné historky, ako oni poznajú lesy a ako sa oni nachodia...veru lesy poznajú, ale zpoza okna auta. Je zaujímavé, že u nás na chate všetci v dedine hovoria, že čo poľovník, to pytliak, všetci poľovníci tam pytliačia...to je naozaj záhada, však poľovníci sa snažia presvedčiť každého, ako oni bojujú proti pytliačeniu a akí sú oni ochrancovia prírody a ehm...zvierat. Veľmi zaujímavé, že podobné prípady sa nestávajú len u nás na chate...
foto

Tetrov hlucháň a tetrov hoľniak

20. června 2008 v 23:37 | Sarah137 |  Lesné zvieratá
Tieto dva vtáky obývajú horské zmiešané a ihličnaté lesy. Patria do čelade kurovitých a obidva sú veľmi vzácne. Vyskytujú sa najmä na Poľane, vo Veporských vrchoch, v Nízkych Tatrách, ale aj vo Veľkej a Malej Fatre, Tatrách, v Slovenskom raji, Kremnických vrchoch a inde. Sú to lesné kury, kam patrí aj jariabok lesný.

Samček tetrova hlucháňa pri jarnom toku a Dobročský prales vo Veporských vrchoch.
Tetrov hlucháň je náš najväčší lesný vták. Je veľký asi ako hus a váži až 7 kg. Samička je menšia a od kohúta sa výrazne odlišuje aj sfarbením. Samička je nenápadne sfarbená, prevláda hnedá, béžová farba s tmavými vlnkami a škvrnami. Kohút je sfarbený výrazne, prvláda čierna farba s kovovým leskom, na krku do zelena, na spodu tela je svetlé perie. Biele perie sa nachádza aj na chvoste v malých škvrnách a vo veľkých škvrnách na krídlach. Nad očami sú červené lysinky, veľmi výrazné v čase toku. Samčekov vejárovitý chvost sa skladá zo 16-18 dlhých pierok. Vždy je však párny počet.
Tieto vtáky vedú veľmi skrytý, ale zaujímavý život.
Na jar začína tok. Tokanie je spev, ktorým sa samček snaží prilákať samičku. Pozorovať hlucháni tok je veľmi zaujímavé, no mimoriadne náročné, pretože tieto zvieratá sú veľmi plaché, osťahujú sa pri najmenšom vyrušení. Hlucháni tok prebieha od apríla do mája. Začína veľmi skoro ráno, pred východom slnka, ešte takmer za tmy. Samček vyletí na vrcholec stromu, najčastejšie smreka alebo jedle, niekedy aj na konár borovice, buka, či brezy. Na okamih ticho a nehybne stojí s rozprestretým chvostom a spustenými krídlami. Hlavu má vysoko zdvihnutú. Pripravuje sa tak na tok, alebo víta ráno? Asi oboje. Potom začne tokať. Ten kto uvidí tokať hlucháňa, bude prekvapený. Na takého veľkého vtáka je totiž tok veľmi tichý. Skladá sa zo štyroch slôh. Začína sa klepkaním, zvukom podobným klepaniu dvoch suchých paličiek, klepkanie sa zrýchľuje a prechádza do trylku-druhej slohy. Po trilku nasleduje brúsenie, dôvod prečo sa tento vták volá hlucháň. Na krátku dobu, asi tri sekundy je totiž hluchý a zle vidí, spôsobuje to veľký záklon hlavy. Brúsenie je podobný zvuk ako keď brúsime kosu. Všetko končí štvrtou slohou-výluskom, zvukom podobným vytiahnutiu zátky z flaše. Tieto slohy sa potom opakujú až do východu slnka. Po východe slnka kohút zlieta na zem, kde už zvyčajne čakajú samičky. Pokiaľ sa objaví iný samec, nastane súboj, no väčšinou si navzájom neublížia. Cieľom je vyhnať protivníka zo svojho teritória. Samec toká na zemi a predvádza sa pred samičkami. Samček má naraz viac sliepočiek. Tie sa ozývajú tichým kvokaním. Väčšinou koncom mája kladie sliepočka vajíčka. Samček sa o rodinku nestará, všetko zostáva na samičku a je to veru neľahká úloha. Samička si zhotoví len jednoduché hniezdo v tráve. O vajíčka sa dobre stará, dáva na ne pozor, chráni ich pre zlodejmi ako je ježko, vrana, či kuna. Ježko je však poriadne neodbytný. Pokiaľ nájde samičku na hniezde, doslova ju odtiaľ vypichá a vajíčka povypíja. Preto je samica tak nenápadne sfarbená, aby ju nikto nezbadal. Vajíčok býva 6-10 a sliepočka ich navlhčuje rosou a zahrieva. Po 28-mich dňoch sa z nich vyliahnú kuriatka.

Nenápadná samica a pestrý kohút pri tokaní.
S kuriatkami má hluchánica veľa práce, lebo sú neposedné a odvšadial môže hroziť nebezpečenstvo.

Tetrov hoľniak je menší ako predošlý druh, veľkosťou sa podobá sliepke. Samec je väčší a nápadne sfarbený. Samica je sfarbená dohneda. Kohút je čierny, na spodu tela a chvosta biely a nad očami má červené lysinky, výranzné najmä v čase toku. Samec má zaujímavý lýrovitý chvost. Tok je nápadný a hlasný, časť bublanie sa podobá žblnkotu potoka. Samce sa pred východom slnka zlietajú na tokanisko z celého okolia. Niekedy dochádza aj k súbojom. Samice prilietajú na tokanisko s východom slnka. Tokanisko môže byť čistina, lúka alebo aj veľký strom. Tetrovy obľubujú najmä smrekové lesy zmiešané s brezami a osikami. Živia sa hmyzom, výhonkami smrekov, bukov, jedlí a veľmi obľubujú brezové výhonky a puky.

Vlkopes

8. června 2008 v 21:29 | Sarah137
Bolo to minulú zimu-2007...
Trochu smutný ale skutočný príbeh o ľudskej nevšímavosti...
Bola som na našej chate, posledný deň jarných prázdnin. Išla som do lesa. Kým som prechádzala cez dedinku, všimla som si v jednej záhrade bez plota uviazané zviera. Nebol to pes, po niekoľkých krokoch smerom k horám som sa totiž vrátila a neveriacky pozerala na "psa". Ani neštekol, ticho sedel a uprene sa na mňa pozeral. Jeho srsť bola nádherná, striebristá, sivá, biela, čierna, krémová, hnedá-všetky tieto farby, no najviac sivej. Jeho oči neboli psie-krotké, poslušné a oddané. Ale divé so smútkom za lesom, na ktorý sa pozeral každý deň. Bol v nich úprimný smútok za slobodou a zvedavosť. Šikmé zlatožlté oči ma pozorovali. Zviera bolo veľké, ale sedelo pokojne, nebolo zvyknuté strážit-slúžiť človeku...človeka sa vždy bálo a nedôverovalo mu. Ticho zakňučalo a ľahlo si, život na krátkej reťazi, pre vlka, alebo jeho kríženca ako stvorené. Predovšetkým preto, lebo vlci prebehnú denne za korisťou aj viac ako 60km. Vlk samotár vždy smúti a slabne a tento bol sám. Ani len pre psa toto nie je dobré. Stála som tam a čudovala som sa.
Po niekoľkých minútach som však pokračovala v ceste. Zviera mi však nezchádzalo z mysle a premýšlala som nad jeho osudom, kým so išla po lesnej ceste a tak som si len-len všimla, že som vyplašila líšku. Bystrá šelma šikovne zmizla v lieskovej húštine. V lese bolo krajšie ako v rozprávke...všade sneh...na cestičke, lúke aj na stromoch. Staré smreky vyzerali úžasne, ich košaté vetvy sa skláňali pod ťažkým snehom. Nízke Tatry, na tie som mala krásny výhľad, sú blízko. Zasnežené, najkrajší je Chopok, rovno predo mnou, vedľa je Ďumbier a za nimi aj skalnatý vrchol Salatína a Králičky. Malé vtáčiky spievali, najviac preletovali králičky, oriešky, sýkorky, hýle, červienky a orešnice. Sojky škriekali a sypali sneh z jedľových vetiev dolu. Prišla som k tabuľke, ktorá dávala vedieť niektorým nespratníkom, že sú v chránenej krajinnej oblasti Poľana a teda nemajú ničiť krásnu prírodu. Prišla som až pod Bukovinu, planinu obkolesenú tmavými smrekovými lesmi vo výške 1200m n. m. Vedľa je druhá Bukovina-Ponická, vysoká 1300m n. m. Na Bukovine žijú vlci, je to miesto, kde sa vždy vracajú. Raz som tam jedného počula zavýjať a našla som aj vlčie stopy. Išla som naspäť nevšímajúc si jazvečie a srnčie stopy, rozmýšľajúc nad vlkom na reťazi. Vlkov poznám veľmi dobre, odlíšim ich od akéhokoľvek psa, vlčiaka, huskyho, malamuta, lajky...ani jeden nemá také oči a je predsa iný, niekomu sa môžu zdať skoro rovnakí, ale nie sú. Išla som naspäť.
Došla som až k nemu a niečo mi na "psovi" nesedelo. Od vlka sa predsa trošičku odlišoval, najmä stopou a nosením chvosta. Určite mal však s vlkom veľa spoločného. Odvážila som sa a pristúpila som bližšie. Trochu zavrčal, ale nebola to zlosť. Ešte tri kroky...trochu som mala obavy, toto nebol pes. Ešte kúsok, zviera ma sledovalo, ani nežmurklo. Zastala som, jeho oči boli zvláštne, divé, nemala som odvahu. Ale zvedavosť bola väčšia ako obavy. Prišla som až k nemu, nevrčal. Dala som mu ruku, aby ju oňuchal a zvykol si. Dal sa pohladkať po hlave. Mal mäkkú jemnú srsť. Nevyzeral potešený ani nahnevaný...proste to strpel. Bežala som k nášmu domu na konci dediny a vzala som za hrsť granulí-pre neho asi nič moc, ale veľmi som sa s nim chcela spriateliť. Na moju radosť, pes-vlk vrtel huňatým chvostom keď ma zbadal. Dala som mu granule, najprv však na zem, z ruky ani za nič, mal totiž obrovské zuby. Ako vlk, psi majú oveľa menšie. Ako to jedol, zubiská mu bolo dobre vidno. Mala som aj foťák a tak som si ho odfotila. Už som sa ho nebála, ľudia sú horší, iba oni dokážu zničiť život slobodnej bytosti. Zvyšok dostal z ruky a ešte na mňa aj vyskočil a vrtel chvostom. Poškrabkala som ho za uchom a vtom vyšiel namrzený ujko na dvor. Spýtala som sa ho, čo je to za psa. Povedal, že kaukazský ovčiak skrížený z vlčicou...Tak som predsa mala pravdu...vlkopes, ale viac vlk...
Tu je jeho fotka...

Rys ostrovid - Lynx lynx

7. června 2008 v 21:08 | Sarah137 |  Lesné zvieratá
Rys ostrovid, naša najväčšia mačkovitá šelma, patrí na Slovensku do trojice veľkých šeliem, okrem rysa sem patrí medveď a vlk. U nás žije rys v horách, v zmiešaných a ihličnatých lesoch. Veľmi rád má skalnatý terén a popadané drevá, odkiaľ môže sledovať svoju korisť, alebo zistiť prípadné nebezpečenstvo. Rys váži 20-35kg, veľké samce až 40kg. Výška v kohútiku sa pohybuje od 60 do 90cm. Rys je dlhý asi meter. Charakteristický je jeho pomerne krátky chvost, dlhý okolo 20-25cm. Rys má po bokoch hlavy dlhú bielu srsť. Má dlhé nohy a veľké laby. Pohybuje sa úplne nehlučne, pretože je veľmi obratný a má zatiahnuteľné pazúre. Takto sa mu pri chôdzi neotupia a zostanú ostré, čo je pre rysa životne dôležité. Rys má veľmi dobre vyvinutý chrup, aj keď nie až tak ako má vlk. Jeho najväčšou zbraňou sú pazúre. Chrup rysa obsahuje menej zubov ako chrup vlka alebo psa. Rys má veľké očné zuby a trháky-stoličky. Rys je samotár.
Jeho potravou sú najčastejšie srny, zajace, králiky, myši, hraboše a iné hlodavce. Je čisto mäsožravý, rastlinnú potravu zje iba vo veľkej núdzi. Zdochliny tiež konzumuje len ak nemá na výber. Zriedka sa odváži zaútočiť na slabšieho diviaka alebo danielicu, iba výnimočne strhne slabú jelenicu alebo menšiu šelmu. Rys sa živí aj vtákmi a je to veľmi rýchly a šikovný predátor. A sa mu podarí, loví bažanty, hlucháne, tetrovy, jarabice, jariabky, sluky, prepelice, kačice a menšie vtáky. Loví selekčne, teda v jeho okolí zostávajú silné srnce, slabé a choré sa stanú jeho korisťou. Rys zvyčajne striehne na svoju korisť zo skaly alebo zo stromu. Nikdy ju neštve, ak sa koristi podarí ujsť, viac ju neprenasleduje. Korisť chytí pazúrmi a zabije zahryznutím sa do krku. Rysiu korisť odlíšime od vlčej tak, že na rysej vidíme stopy po ostrých pazúroch, krv je pooblizovaná a zožraté sú vnútornosti a stehno. Hrubé kosti sú nedotknuté. Na vlčej koristi nájdeme zožratú a stiahnutú kožu aj so srsťou. Vďaka veľkým zubom, sú rozdrvené a zožraté aj najhrubšie kosti. Vlci žerú ako prvé brucho a lopatku.
Rys si nezjedenú časť koristi ukryje a v čase hladu sa k nej vracia. Rys má hustú srsť, zvyčajne škvrnitú. Škvrny bývajú tmavohnedej alebo čiernej farby a slúžia na maskovanie. V zime je srsť dlhšia a hustejšia. Je červenohnedá alebo žltohnedá. Rys má výborne vyvinuté zmysly. Vynikajúci je najmä sluch a zrak. Na zlepšenie sluchu slúžia štetinky na ušiach. Rys má dobrý čuch a veľmi dobrý hmat. Dlhé hmatové fúzy mu pomáhajú v orientácii. Rys má oveľa lepší zrak ako my. V tme vidí veľmi dobre. Rys je aktívny najmä v noci, ale na nerušených miestach aj cez deň. Zvyčajne oddychuje na slnečnom mieste, najlepšie na vyvrátenom pni alebo na skale. Veľmi rád sa slní. Za potravou môže denne prejsť až 25km. Párenie nastáva koncom zimy, od februára až do apríla. Samce vtedy o samičky bojujú, no vážnejšie sa nezrania. Samce sa v tomto období ozývajú hlasným mraučaním, lebo tak volajú samice. Zvyčajne si rysica vyberie najkrajšieho a najsilnejšieho samčeka, ale nebýva to pravidlom. Z nejakých príčin si rysica niekedy nevyberie víťaza, ale porazeného, možno si vyberá aj podľa sympatií. Po dvoch mesiacoch si samička nájde úkryt, brloh po líške, vývrat, húštinu, kde sa narodia mladé. Rysíčatá sa rodia v máji a v júni. Zvyčajne 2-4. Materským mliekom sa živia 2-3 mesiace. Samec sa o rodinu nestará a samica musí vtedy zaobstarať veľa potravy, preto loví aj za vidna. Dospelosť dosiahnu v treťom roku života. Rys sa v prírode dožíva asi 15 rokov. V súčasnosti je ohrozený a celoročne chránený. Na pokraj vyhynutia ho v Európe dostali poľovníci, kožušinový priemysel a pytliaci. Žiaľ, poľovníci a pytliaci sa často ulakomia na "trofej" a zviera zastrelia. Rys je veľmi plachý a opatrný, zazrieť ho v prírode je umenie a býva zážitkom na celý život. Na Slovensku žije asi 400 rysov na Poľane, v Nízkych Tatrách, Veľkej aj Malej Fatre, Slovenskom rudohorí, Kremnických vrchoch...

Moria a oceány v ohrození!

6. června 2008 v 22:09 | Sarah137 |  Ochrana zvierat

Japonsko aj napriek zákazu pokračuje v love veľrýb! Dôvodom je takzvaný "výskum" týchto zvierat, ale skutočnosť je iná. Japonci si zrejme výskum predstavujú ako pokračovanie v love. Výskum je totiž iba výhovorka. Vedci skúmajú veľryby bez zabíjania, ale Japoncom ide o predávanie veľrybieho mäsa. Tieto nádherné tvory možno skúmať bez toho, aby sa im ublížilo, či zabíjalo. Japonsko je známe svojimi otrasnými spôsobmi rybárčenia, viackrát porušilo predpisy. Doteraz porušuje zákaz medzinárodnej dohody o zákazu lovu veľrýb. Japonsko doteraz zabíja veľryby po stovkách kusoch a obhajuje to tým, že ide o vedecký výskum. V skutočnosti je to len zastieranie komerčného lovu. Lov úplne zdecimoval stavy veľrýb, narušuje krehký ekosystém v oceánoch, nehovoriac, ze zabíjanie veľrýb je kruté. Zvieratá sú lovené harpúnami, vyťahované do lodí, kde sú zabíjané. Niekedy sú prenasledované a vyhnané k brehu, kde sú doslova rozsekané na smrť, alebo sa používajú aj výbušniny. Veľryby sú ohrozené vyhynutím a podľa údajov samotných veľrybárov bolo za posledných sto rokov, do roku 1990, ulovených 2 700 000 veľrýb. Veľryby sa tak dostali na pokraj vyhynutia. Po opakovaných požiadávkach svetového spoločenstva Medzinárodná veľrybárska komisia (IWC) odsúhlasila moratórium na komerčný lov veľrýb, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1986.
V dnešnej dobe sa opäť stávame svedkami snáh o návrat komerčného lovu veľrýb v masovom merítku. Nórsko pokračuje vo svojom programe komerčného lovu veľrýb v severnom Atlantickom oceáne celkom otvorene bez ohľadu na moratórium IWC. Každý rok zahynie na následky ľudskej činnosti 300.000 veľrýb a delfínov. Zahynú v dôsledku klimatických zmien, zvyšujúceho sa znečistenia oceánov, kvôli hluku pod morskou hladinou, ako nechcený a náhodný úlovok v sieťach rybárov (zadusia sa, alebo sa v snahe vyslobodiť smrteľne porania), alebo aj následkom všeobecného drancovania svetových zásob rýb. Vráskavce a ostatné veľryby sú kriticky ohrozené a počet veľryby čiernej sa odhaduje na posledných 300 kusov!
No nie len veľryby trpia Japonskou bezohľadnosťou a ľahostajnosťou k moriam! Delfínom tiež spôsobia doslova hrôzu, najhoršiu, akú si môžu predstaviť.
Delfíny: hravé, krásne a inteligentné zvieratá. Tiež veľmi spoločenské.
Ale Japonsko to vidí asi takto:
Prečo? No keď vidíme ako vyvražďujú veľryby, nemôzme sa čudovať. Všetko pre peniaze. Mäso z delfínov sa totiž jedáva...bohužiaľ... ako pochúťka. Zvieratká nemajú šancu. Búchaním a hlukom sa sonary delfínov mätú, potom ich naženú k brehu, kde zrania harpúnami a nožmi niekoľko zvierat. Delfíny totiž nikdy neopustia zranených príbuzných. Takto zaplatia za svoju vernosť a starostlivosť o iných.
Zvieratá sú potom rezané nožmi, bodané harpúnami. Oslabené a poranené delfíny potom naložia na autá alebo priviažu a ťahajú po ceste za autom. Delfíny sú vydesené, mláďatá volajú svoje mamy, ktoré odváža auto na bitúnok. Bitúnok pre Japoncov znamená vysypať úbohé zvieratá na zem, tam im podrezať hrdlo a nechať ich vykrvácať a zadusiť sa. Niekedy delfíny úplne rozsekajú. Krv vylievajú do mora, ktoré je po love veľrýb a delfínov červené.
Delfíny sú zvieratá, z ktorých by si mala naša spoločnosť brať príklad. Pomáhajú chorým, nosia im potravu, vynášajú ich nad hladinu, aby sa nadýchli, nikdy ich neopustia, dokonca ešte nejaký čas strážia uhynutého spoločníka. Majú teda veľmi vyvinuté sociálne cítenie, vysoký stupeň spoluprácie a inteligencie. Miesto toho ich však ľudská bezohľadnosť a krutosť zabíja vo veľkom a ich mäso sa predáva v reštauráciách a obchodoch, ešte aj často falošne označené ako veľrybie mäso. Japonské rybárstvo totálne decimuje moria, vybíja v nich všetok život, ich siete strhnú zo sebou všetko: koraly, hviezdice, kraby, žraloky alebo rôzne mušle. Takže nie len tresky, tuniaky alebo makrely. Tieto však tiež a to v obrovskom a nenormálnom množstve, čo má za následok úplne alebo takmer úplne vyplienenie veľkej väčšiny rybárskych oblastí. Dopyt po morských produktoch narastá, najmä po rybách ako je tuniak, sardinky, makrela, treska a iné. Kvôli tomu je 12 z 15 druhov takýchto rýb vážne ohrozených a tuniak v stredozemnom mori je už zrejme odsúdený na zánik. Skúsme sa preto trochu zamyslieť nad zmenou svojho jedálnička. Neobstojí ani argument, ze ryby cítia bolesť menej ako ľudia. To nie je pravda, ryba je veľmi citlivá na stres a zmeny a má vysoko vyvinútú nervovú sústavu, takže môže trpieť ešte viac ako cicavce. Okrem toho, delfíny a veľryby sú tiež cicavce ako my, tak sa skúsme zamyslieť, aké by to bolo asi pre nás. Neobstojí ani veľmi častý argument, že ryby sú zdravé. Možno v minulosti boli zdravšie ako iné mäso, ale pozrime sa, koľko nebezpečného odpadu sme vyhodili do mora, vrátane rádioaktívneho a ropy, ktorá sa neraz vyliala vo veľkom množstve, čo malo tragické následky, pre morský ekosystém aj všetok život v okolí mora.