Zvieratá tu nie sú pre nás na jedenie a zabíjanie, ale preto, aby boli našimi priateľmi.

Vlkopes

8. června 2008 v 21:29 | Sarah137
Bolo to minulú zimu-2007...
Trochu smutný ale skutočný príbeh o ľudskej nevšímavosti...
Bola som na našej chate, posledný deň jarných prázdnin. Išla som do lesa. Kým som prechádzala cez dedinku, všimla som si v jednej záhrade bez plota uviazané zviera. Nebol to pes, po niekoľkých krokoch smerom k horám som sa totiž vrátila a neveriacky pozerala na "psa". Ani neštekol, ticho sedel a uprene sa na mňa pozeral. Jeho srsť bola nádherná, striebristá, sivá, biela, čierna, krémová, hnedá-všetky tieto farby, no najviac sivej. Jeho oči neboli psie-krotké, poslušné a oddané. Ale divé so smútkom za lesom, na ktorý sa pozeral každý deň. Bol v nich úprimný smútok za slobodou a zvedavosť. Šikmé zlatožlté oči ma pozorovali. Zviera bolo veľké, ale sedelo pokojne, nebolo zvyknuté strážit-slúžiť človeku...človeka sa vždy bálo a nedôverovalo mu. Ticho zakňučalo a ľahlo si, život na krátkej reťazi, pre vlka, alebo jeho kríženca ako stvorené. Predovšetkým preto, lebo vlci prebehnú denne za korisťou aj viac ako 60km. Vlk samotár vždy smúti a slabne a tento bol sám. Ani len pre psa toto nie je dobré. Stála som tam a čudovala som sa.
Po niekoľkých minútach som však pokračovala v ceste. Zviera mi však nezchádzalo z mysle a premýšlala som nad jeho osudom, kým so išla po lesnej ceste a tak som si len-len všimla, že som vyplašila líšku. Bystrá šelma šikovne zmizla v lieskovej húštine. V lese bolo krajšie ako v rozprávke...všade sneh...na cestičke, lúke aj na stromoch. Staré smreky vyzerali úžasne, ich košaté vetvy sa skláňali pod ťažkým snehom. Nízke Tatry, na tie som mala krásny výhľad, sú blízko. Zasnežené, najkrajší je Chopok, rovno predo mnou, vedľa je Ďumbier a za nimi aj skalnatý vrchol Salatína a Králičky. Malé vtáčiky spievali, najviac preletovali králičky, oriešky, sýkorky, hýle, červienky a orešnice. Sojky škriekali a sypali sneh z jedľových vetiev dolu. Prišla som k tabuľke, ktorá dávala vedieť niektorým nespratníkom, že sú v chránenej krajinnej oblasti Poľana a teda nemajú ničiť krásnu prírodu. Prišla som až pod Bukovinu, planinu obkolesenú tmavými smrekovými lesmi vo výške 1200m n. m. Vedľa je druhá Bukovina-Ponická, vysoká 1300m n. m. Na Bukovine žijú vlci, je to miesto, kde sa vždy vracajú. Raz som tam jedného počula zavýjať a našla som aj vlčie stopy. Išla som naspäť nevšímajúc si jazvečie a srnčie stopy, rozmýšľajúc nad vlkom na reťazi. Vlkov poznám veľmi dobre, odlíšim ich od akéhokoľvek psa, vlčiaka, huskyho, malamuta, lajky...ani jeden nemá také oči a je predsa iný, niekomu sa môžu zdať skoro rovnakí, ale nie sú. Išla som naspäť.
Došla som až k nemu a niečo mi na "psovi" nesedelo. Od vlka sa predsa trošičku odlišoval, najmä stopou a nosením chvosta. Určite mal však s vlkom veľa spoločného. Odvážila som sa a pristúpila som bližšie. Trochu zavrčal, ale nebola to zlosť. Ešte tri kroky...trochu som mala obavy, toto nebol pes. Ešte kúsok, zviera ma sledovalo, ani nežmurklo. Zastala som, jeho oči boli zvláštne, divé, nemala som odvahu. Ale zvedavosť bola väčšia ako obavy. Prišla som až k nemu, nevrčal. Dala som mu ruku, aby ju oňuchal a zvykol si. Dal sa pohladkať po hlave. Mal mäkkú jemnú srsť. Nevyzeral potešený ani nahnevaný...proste to strpel. Bežala som k nášmu domu na konci dediny a vzala som za hrsť granulí-pre neho asi nič moc, ale veľmi som sa s nim chcela spriateliť. Na moju radosť, pes-vlk vrtel huňatým chvostom keď ma zbadal. Dala som mu granule, najprv však na zem, z ruky ani za nič, mal totiž obrovské zuby. Ako vlk, psi majú oveľa menšie. Ako to jedol, zubiská mu bolo dobre vidno. Mala som aj foťák a tak som si ho odfotila. Už som sa ho nebála, ľudia sú horší, iba oni dokážu zničiť život slobodnej bytosti. Zvyšok dostal z ruky a ešte na mňa aj vyskočil a vrtel chvostom. Poškrabkala som ho za uchom a vtom vyšiel namrzený ujko na dvor. Spýtala som sa ho, čo je to za psa. Povedal, že kaukazský ovčiak skrížený z vlčicou...Tak som predsa mala pravdu...vlkopes, ale viac vlk...
Tu je jeho fotka...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Jill Jill | E-mail | 19. června 2008 v 21:30 | Reagovat

krásne, je mi veľmi lúto toho vlko-psika.. keď som to čítala, plakala som, keby apoň majiteľ mu zabezbečil poriadny výbeh a nie držal ho na reťazy.

2 vivian the scared psyche vivian the scared psyche | 26. října 2008 v 9:51 | Reagovat

pekne aj ked smutne ze bol vlkohafan na tej retazi...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama