Zvieratá tu nie sú pre nás na jedenie a zabíjanie, ale preto, aby boli našimi priateľmi.

Říjen 2008

Jelení večer

31. října 2008 v 10:33 | Sarah137
Do konca augusta už chýbali len dva dni, liesky začali žltnúť, kvitli jesienky a tak som čakala, kedy sa ozve ručanie prvých jeleňov. Poľana je známa silnými jeleňmi, neraz sa objavia dvadsatoráky. Ráno som nebola v lese, lebo som samozrejme zaspala. Stáva sa mi to dosť často a to ma hnevalo. Mala som pre to zlú náladu, tak som išla dole po zákrutách na malú lúčku a trochu som sa zabávala sledovaním sokola myšiaka, krúžiaceho na jasnej oblohe. Pred dvoma dňani som videla dva jelene a tak som večer išla na jednu lúku, o ktorej som predpokladala, že by sa tam po tieto dni mohli pásť jelene, lebo je obklopená lesmi a húštinami. Pomaly sa blížil večer, aj keď slnko bolo ešte dosť vysoko. Išla som popri kukuričnom poli a prezerala som si množstvo jeleních a laních stôp, ktoré sa miešali so srnčími a diviačími. Zvlášť ma zaujali jazvečie stopy, ktoré som tu videla aj na jar. Myslím, že ten jazvec má brloh v diere pod jedným vývratom, lebo už poznám jeho chodníčky. Okrem stôp tu bola po diviakoch pováľaná a ohryzená kukurica. Jelenie stopy vytvárali na niektorých miestach dvojšľapy a príšľapy, ktoré dokazovali, že jelene čo ich zanechali, boli silné. Našla som v kukurici jedno veľmi pováľané miesto a tam boli stopy jeleňa, aké som ešte nevidela. Ten jeleň musel byť naozaj obrovský.
V tom momente sa ozval šuchot a praskot konárov. Bola som si istá, že je to jeleň, aj keď som ho nevidela. Úplne potichu som vyšla z poľa a pozerala do smrekovej mladiny, zlostiac sa na mladé smreky, ktoré mi zakrývali výhľad. Zviera určite zastalo niekde za nimi, len zopár metrov odo mňa. Dole sa nedalo ísť kvôli húštine a suchej tráve, ktorá pod nohami šuchotala. Navyše bol zlý vietor, tak som sa išla pozrieť z druhej strany, či neuvidím aspoň konce parohov. Odtiaľ som tiež nič nevidela, len počula ako vyplašené zviera beží do doliny a s poriadnym treskotom rozráža liesky a mladé smrečky. Trochu sklamaná som išla ďalej. Na lúke som vyliezla na starý smrek a pozorovala som ďalekohľadom srnca, ktorý sa tam pásol. Vietor bol teraz dobrý. Srnec si so záujmom prezeral vysielač, ktorý tam postavil Orange. Okrem neho tam už človek nepostavil nič. Podľa nevýrazného kohútika a vysoko nesenej hlavy som usúdila, že srnec je pomerne mladý a má veľmi pekné parožie. Na každom parohu mal po tri výsady. Parôžky boli hrubšie ako má väčšina srncov. Tento srnček bol aj dosť veľký a pekný. Keď sa práve nepásol, tak sa stále upravoval. Rozhliadala som sa po okolí, čakala na jelene a pozerala som si výhľad na Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Keď som sa pozrela dole, videla som, že k srncovi pribudli dve srny. Jedna z nich viedla srnča, pofŕkané už miznúcimi bodkami. Začali sa pásť. V tom srnec urobil niečo čudné a smiešne. Chvíľu sa škrabal zadnou nohou za uchom, no potom vyskočil, akoby ho niečo uštiplo a začal sa triasť pričom vrtel hlavou. Srny a aj ja, sa na neho s úžasom pozerali. O chvíľu s tým prestal a začal sa pásť, akoby sa nič nestalo. Slnko teraz rýchlo zapadalo za Veľkú Fatru a vystriedal ho studený vietor, ktorý mal aspoň dobrý smer. Jeseň sa už blížila aj s chladným počasím a ja som rozmýšlala ako si mám obliecť sveter aby si ma srny nevšimli. Sedieť na strome a oliekať si sveter bez toho, aby si to všimli štyri páry bystrých uší a očí, najmä keď som mala na krku ďalekohľad nie je najľahšie, ale nejako sa mi to podarilo. Jeleň stále neprichádzal, aj keď tu v čase ruje bývali tvrdé zápasy o jelenice a jelene to niekedy stálo aj odlomené kúsky parožia. Vždy som obdivovala silu parožia, keď vydrží také nárazy, veď jelene sa veľakrát rozbehnú oproti sebe a zrazia sa parohami. Už som sa pomaly chcela zmieriť s tým, že v tento večer kráľa našich hôr neuvidím, ale vtedy zapraskali konáre a srnec ostražito zdvihol hlavu. Na kraji hlbokého smrekového lesa stálo sedem jeleníc. Oproti srnkám vyzerali obrovské. Jelenice ma potešili, ale kde je jeleň? Jelenice postupne vychádzali na lúku. Uši mali nastražené, opatrne sa obzerali, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo a začali sa pásť. Znova sa ozval šuchot, ale z druhej strany. Z lieskového hájika vyšlo šesť jeleníc a s nimi jedno jelienča. Chvíľu som ich pozorovala ďalekohľadom a keď som sa pozrela smerom k prvej skupinke jeleníc, konečne som uvidela tri jelene, ako stoja na kraji lúky. Pretože bolo šero, nevedela som presne spočítať výsady na parohoch, ale vyzerali na dvanástoráky, možno štrnástoráky. Vyšli za jelenicami na lúku a zahnali ich všetky do jednej skupiny. Srnec a srna boli už rovno pod stromom, kde som sedela. Všimla som si teraz, ale aj minule, že niektorí poľovníci klamú, že srny a jelene sa neznesú, že jelene srny utláčajú a vyháňjú do polí, preto sa jelene musia strieľať. No zistila som, že je to výmysel, lebo teraz, ani minule jelene srny ani raz nevyhnali, práve naopak, skôr si pomáhali tým, že zisťovali možné nebezpečenstvo. Ak sa objavilo, srna alebo jelenica upozornila všetkých. Ak sú srny v poli, tak nie kvôli jeleňom. Myslím, že niektorí poľovníci to vedia a takto chcú získať ďalšie povolenie na ich odstrel. Želám teda jeleňom a iným zvieratám lesy bez poľovníkov. Ak som nechcela k tomu stromu primrznúť, musela som ísť, lebo sa poriadne ochladilo a už bola skoro tma. Nechcelo sa mi odísť, ale čo už. Najviac sa mi nepáčilo, že ich vyplaším. Takmer sa mi podarilo zliezť bez povšimutia, ale jelene si ma všimli a zahnali jelenice do lesa. Za nimi sa pobrali srny a srnec, ale nemohlo mi to pokaziť náladu z pekného zážitku.
Cestou späť predo mnou prebehla kuna a zmizla za bukom. Zpoza Vepra vyšiel mesiac v splne a nad Nízkymi Tatrami bola ešte žiara od slnka, takže nebola až taká tma, les šumel a vŕzgal a hlboko v ňom zahúkala sova, čo sa asi chystala na lov. Zistila som, že jelene ešte neručia, lebo tri jelene by sa nepásli na jednej lúke pri jeleniciach. Silnejší by ich odtiaľ vyhnal. Mala som si to myslieť, však jelene začínajú ručať vo vyokých a stredných nadmorských výškach neskôr ako inde

Po vlčom chodníčku

31. října 2008 v 9:50 | Sarah137
To, že vlci sú plaché zvieratá a zazrieť ich je takmer nemožné a treba poznať pri tom okolie a život a správanie vlkov, je jasné. Okrem toho treba mať aj šťastie. Iba málo ľudí sa môže pochváliť, že vlka videli. Je však jasné prečo. Niektorí sa ich boja, ale dôvodom je najmä to, že na Slovensku žije iba 180 vlkov, čo je veľmi málo a stále ich ubúda a to, že vlci sú najplachejšími a najopatrnejšími šelmami. Báť sa ich teda netreba, nestalo sa ešte, že by zdravý vlk v prírode napadol človeka, to všetko sú len výmysly, povery a rozprávky. Vlk dravý je najväčšia psovitá šelma na svete. Výška v kohútiku je asi 70-107cm, dĺžka tela s chvostom 150-270cm, z čoho chvost meria asi 50 až 60cm a váha sa pohybuje od 30 do 80kg. Na Slovensku váži vlk priemerne 50-60kg, ale môžu sa vyskytnúť aj ťažšie alebo ľahšie jedince. Vlci obývajú rozsiahle horské lesnaté územia. Poľana, Nízke Tatry a Veporské vrchy patria medzi ne. Vlk je najinteligentnejšia a najspoločenskejšia šelma na svete. Má výborný čuch, sluch a zrak. Má dlhé nohy a dokáže na krátku vzdialenosť bežať rýchlo ako dostihový kôň. Jeho prednosťou je však ľahký poklus, ktorým dokáže prejsť až 70km za noc a uštve tak iba choré, slabé a staré zvieratá, čo prospieva lesu. Vlk má šikmé zlatožlté oči, zhryz desaťkrát silnejší ako pes, veľké sú najmä očné zuby, stoličky a trháky, pazúre sú tiež silnejšie ako psie. Vlci sa živia najmä zajacmi, hlodavcami, zdochlinami, lesnými plodmi, srnami, líškami, danielmi, diviakmi a jeleňmi. Okrem stôp, aj zvyšky koristi, najmä srnčej, jelenej a diviačej ma upozorňovali na prítomnosť vlkov. Vlci sa dorozumievajú vytím a rôznymi inými zvukmi, ale vytie na mesiac je len povera. Vlci vyjú na seba a nie na mesiac.
Bolo to na druhý deň v novembri, čo som videla toho štrnástoráka. Ráno som išla poza dedinu až po vleky hore na Vtáčnik. Prešla som popod Vtáčnik až po lesnaté oblasti Nad Stehlíkom. Už od Vtáčnika začínajú husté rozsiahle a takmer čisto smrekové lesy. Ráno bolo typické jesenné- hmlisté a chladné. Prešla som popod Mincu-1027m. Lúky pod lesmi boli prázdne, veľakrát som ich skontrolovala ďalekohľadom. V hustých tmavých lesoch bolo sem-tam vidieť aj žltú brezu alebo oranžovú osiku. Bola som pri lese a na chvíľu som si sadla na skalu, keď sa ozval zvuk pdobný vyšteknutiu veľkého raneného, ale zároveň nazlosteného alebo skôr vyplašeného psa. Bolo počuť ako zviera v behu láme vetvičky a ten istý zvuk sa ozval znova, ale už vyššie na hrebeni smerujúcom na Šajbiansku Bukovinu. Bohužiaľ, zviera som uvidela len na okamih, aj keď som vošla na kraj lesa, lebo stromy mi zakrývali výhľad. Bola som si istá, že je to vlk, musel byť dosť veľký a to, že som ho nevidela lepšie ma mrzelo ešte viac. Zbadala som len veľké sivé zviera s huňatým chvostom. Nič iné ako vlk to ani byť nemohlo, lebo to bol vlčí zvuk a psi tak ďaleko nechodia, veď čo by robil pes hlboko v lese a navyše by nechodil po vlčích chodníčkoch, lebo psi sa vlkov boja. Keby to bol pes, tak by tak rýchlo a bezhlavo neušiel. Pokračovala som cez les po chodníčku vyšľapanom od zveri, po ktorom sa dalo ísť úplne potichu, lebo tam nebolo opadané lístie, iba ihličie, až som prišla na druhú lúku. Bol to vlastne iba menší vŕšok, z ktorého bol výhľad dole na malú čistinku obklopenú hustým lesom. Na nej boli smreky zavetvené až po zem. Chvíľu som sa tam zdržala a pozorovala sojky preletujúce vysoko v korunách smrekov. Boli tu krásne výhľady, ale vyšľapaná cestička medzi smrekmi a smerujúca do lesa ma lákala ďalej, tak som pokračovala v ceste. Cesta viedla pomedzi stromy, až som prišla do lesa. Po chvíli sa rozdvojila a obe smerovali hore na Mincu. Rozhodla som sa však, že si to tu nechám na zimu a prejdem vlčie stopy v snehu cez zimu. Vrátila som sa späť až na Vtáčnik a chcela som prejsť popod hrebeň na Jaseňový vrch. Okolie bolo krásne, medzitým vyšlo slnko a po hmle nebolo ani stopy. Výhľady boli veľmi pekné, bolo vidieť všetko naľavo od Brusianskeho grúňa-1271m, cez Hájnny grúň-1208m, Vepor-1277m, Hrb-1255m, Žliabky-1128m, Kolbu-1162m, Čierťaž-1204m, Vysokú-994m, Nízke Tatry, Veľkú Fatru a Kremnické vrchy až po Jaseňový vrch-909m. Zrazu z malého osikového lesa vybehla kuna lesná, obzrela sa a prikrčila sa k zemi. Chvíľu striehla a potom sa dlhým skokom s natiahnutými prednými labkami vrhla na niečo v tráve. Toto sa zopakovalo ešte dvakrát a potom zmizla v húštine. Asi lovila myši. Kožúšok mala červenohnedý s bledožltou škvrnou na hrudi a dlhý huňatý chvost bol tiež červenohnedý. Kuna vie výborne liezť po stromoch, neraz si trúfa na lesné vtáčiky ako sú sýkorky, drozdy, červienky, trasochvosty, hýle, hlucháňčatá a iné. Loví aj veveričky a iné hlodavce, dokonca si výnimočne trúfne aj na králika. Ako zákusok žerie vajíčka a lesné plody. Povedľa viedla cestička cez hrebeň, kadiaľ tiež môžu chodiť vlci. Ja som išla po lúke a nado mnou bol les. Lákalo ma tam ísť, ale nakoniec som si to rozmyslela. Prišla som až ku krásnemu smreku, ktorý rástol uprostred lúky. Taký široký smrek som ešte nevidela. Bol skoro taký široký ako vysoký. Predtým som ešte prešla popri dvoch smrekoch, ktroré vyrastali z jedného pňa. Podľa stôp a pováľanej trávy bolo vidieť, že sem chodievajú ovečky. Nechcelo sa mi odísť z krásneho miesta, ale už bolo veľa hodín, a tak som sa pobrala domov.
Na druhý deň skoro ráno som sa bola pozrieť na pole, či neuvidím jelene. Jelene neboli, ale boli srny. Z poľa vybehla skupinka piatich sŕn, vedená srncom, ktorý ešte nezhodil parôžky. Pokračovala som po ceste pod poľom, aby som ich neodplašila. Zostali však iba dve srnky a zvyšok skupiny sa niekde roztratil. Aj ony už mali zimnú sivohnedú srsť. Pozorovala som srnky, ako sa pasú v poli, keď ticho zrazu prerušil krik medvieďaťa. Bežala som sa obkľukou, aby som nestretla medvedicu, zdiaľky pozrieť, čo sa stalo, lebo z dediny sa ozýval brechot a zavýjanie psov, ale medvede vidieť nebolo. Medvede často chodia aj do blízkostí dedín, veď som už aj na poľnej ceste za dedinou našla stopu medvieďaťa. V lete videla suseda z dediny na poli pri poľnej ceste za dedinou ležať na chrbte veľkú medvedicu ako trhá labami kukuricu a poležiačky sa napcháva. Okolo nej sa motali dve odrastené medvieďatá. Suseda sa najprv zľakla, však bola blízko, ale potom sa na tom doma smiali, lebo taký zážitok nemá nikto každý deň.

Pomoc bielemu psíkovi

23. října 2008 v 15:27 | Sarah137 |  Ochrana zvierat
Dnes o piatej sa narodilo šteniatko nemeckého boxera bielej farby. Potrebuje nový domov, pretože biele boxery bývajú nechcené. Hľadáme nového zodpovedného majiteľa, ktorému nevadí krásna biela farba a nezvyčajného psíka bude vedieť vychovať a starať sa o neho. Všetko vrátane očkovania bude zabezpečené a zaplatené za vás. Ak máte o šteniatko záujem alebo sa chcete viac informovať, tak mi napíšte na moju adresu, korú nájdete v kontaktoch.


Sundarbanský tiger

18. října 2008 v 22:39 | Sarah137 |  Ochrana zvierat
Priznám sa, že toto zviera ma vždy fascinovalo. Nebolo moje najobľúbenejšie a dlho som sa zaujímala o rôzne druhy cudzokrajných šeliem ako gepard, grizly, jaguár, puma alebo kojot, ale vždy som obdivovala jeho silu, krásnu srsť a šikovnosť. Sundarbanské tigre ma však z tigrov zaujali najviac. Tieto dravce patria medzi najsilnejšie a najväčšie šelmy sveta a sú aj najnebezpečnejšie. Napriek tomu, že vzbudzujú veľký rešpekt, nie sú to krvilačné beštie, ktoré striehnu v mangrovovom pralese na nejakého človeka, aby ho zožrali. Ale stali sa prípady, keď hladný tiger zožral človeka, väčšinou ho už našiel mŕtveho, ale stanú sa i prípady, že vyprovokaovaný, ohrozený alebo hladný tiger zaútočí. Napriek tomu, mám želanie ísť raz do Sundarbansu a vidieť tie tigre, ktoré sú väčšie ako levy, na vlastné oči. Celý národný park Sundarbans je zaujímavý, žije tam množstvo zvierat ako jelene axisy škrnité, diviaky, divá pestrofarebná kura, malý druh vydry, makaky...je to miesto, kde žije príroda svojím vlastným spôsobom, kde dvakrát denne zaplavujú mangrovové porasty záplavy a kde spôsob života diktuje najväčšia mačkovitá šelma-tiger.
Sundarbans leží v Bangladéži a Indii. Je to národný park a zachovala sa v ňom jedna z posledných životaschponejších populácií tigra bengálskeho, ktorý je ako všetky ostatné druhy tigrov vážne ohrozený vyhynutím a jeho počet neustále klesá. K súčasnému veľmi nepriaznivému stavu ho dostalo kožušníctvo-tigre boli ako ostatné mačkovité šelmy lovené pre zaujímavú kožušinu až do ich úplneho alebo takmer úplneho vyhubenia. Tigre sú lovené lovcami a pytliakmi dodnes, pretože tigria koža má veľkú cenu. Ale nie len pre kožušinu sú a boli lovené. Napriek tomu, že je to nelegálne, tigre sú zabíjané naďalej, najmä kvôli čínskej medicíne. Číňania už dlho veria, že rôzne časti tela tigrov sú liečivé. Nápoje z tigrích kostí dodávali silu a odvahu. Niektorí Číňania už začínajú používať rastliny miesto tigrov a zistili, že majú podobné účinky. Kvôli poverčivosti Číňanov sú však tigre stále vyhľadávané. Samozrejme aj kvôli neinteligentnosti niektorých ľudí, ktorí si krátia čas zabíjaním šeliem a okrem medveďov, vlkov, púm aj tigrov. Veľmi zle pôsobí aj odlesňovanie a vyrušovanie.

Je teda len na nás, či vymiznú aj poslené tigre, alebo či ich zachránime. Lebo jedno austrálske príslovie hovorí: Každý jeden druh, ktorý kvôli človeku vyhynie, prispieva k zániku človeka samotného.

Ani líška už nemá šancu...

10. října 2008 v 22:13 | Sarah137 |  Ochrana zvierat
Líška hrdzavá je stredne veľká psovitá šelma. Jej sfarbenie je od popolavej až po hrdzavú. Má štíhly tvar hlavy a veľké ušnice. Jej nohy sú k telu pomerne krátke, chvost je dlhý až 45 cm a huňatý. Má výborný čuch, sluch a zrak. Poľovníci veľmi radi zvaľujú úbytok pernatej zveri a zajacov či srnčiat na líšky, no v skutočnosti, ako sa aj potvrdilo z obsahu žalúdkov zastrelených líšok, až 60 percent potravy tvoria drobné hlodavce a zvyšok lesné plody a hmyz. Zajaca, králika alebo srnča sa jej podarí uloviť iba výnimočne. Líška nemá u ľudí dobrú povesť. Je to však neprávom. Veľakrát je obvinená z drhnutia hydiny, ale v skutočnosti na príčine býva iba výnimočne práve líška. A ak sa to už stane, ľudia by mali byť ohľaduplnejší, veď sa to stane iba vtedy, keď je v núdzi. Okrem toho, líška nám robí dobrú službu, nedovolí aby sa hlodavce premnožili, pretože tie vtedy urobia neporovnateľne väčšie škody ako líšky. Líšku často nazývame aj falošnou alebo pažravou, pretože loví viac ako hneď spotrebuje. To je pravda, ale loví iba ak má čo a to nebýva často a líška veľakrát hladuje. Preto si v čase hojnosti potravy robí zásoby. Líška je veľmi inteligentná a jej počet závisí od počtu hlodavcov, takže premnoženie jej nehrozí. Líška máva v máji 3 až 7 líščat, o ktoré sa príkladne stará. Niekedy jej pomáha aj lišiak, ale nebýva to pravidlom. V jeseni sa rodinka rozpadá. Líška má nádhernú srsť, pre ktorú je kruto prenasledovaná iba kvôli ľuďom, ktorí si nemôžu odpustiť pravú kožušinu. Na Slovensku sú hony na líšku a nášľapové pasce zakázané, ale dovoz kožušín z krajín kde sa to povoľuje, sa nijako neobmedzuje. Hon na líšku je hroznou zábavkou pre poľovníkov. Líška musí utekať pred poľovníkmi na koňoch a keď už nevládze, tak ju zastrelia. Pasce sú ešte horšie. Zvieraťu sa tam chytí iba noha a to v bolestiach umiera celé dni na podvýživu, infekciu a vykrvácanie. Takto trpia aj iné kožušinové zvieratá, ako ondatry, bobry, mačky, králiky, rysy a iné. Líšky pre kožuch chovajú aj v kožušinových farmách, kde je ich utrpenie ešte horšie. Kŕmia ich antibiotikami, aby mali hustú srsť, sú zavreté v malých klietkach aj po troch a nemajú ani úkryt a dokonca ani podstieľku, iba drôtené pletivo. Líšky zomierajú často predčasne a sú vo veľkom strese. Zabíjané sú elektrickým prúdom, zaškrtením alebo plynom, ktorý vpustia do klietok a to všetko iba preto, aby sa nepoškodil kožuch. V kožušinových farmách trpia aj iné zvieratá, najčastejšie psíky medvedikovité, kuny, norky, kórejské psy, bobry alebo činčily a divé mačky. Kvôli kožuchom už na Slovensku nemáme norka a bobra. Divá mačka, rys, vlk a iné sú ohrozené. V severnej Amerike bobry zachránila iba zmena módy a veľké mačkovité šelmy a tulene sú kriticky ohrozené.
Toto všetko je žiaľ pravda a líška nám nestojí ani za to, aby sme jej udelili aspoň čiastočnú ochranu kým sa stará o mladé, lebo ak im zastrelia matku, všetky pomrú od hladu. Poľovníci často strieľajú maličké líšťatá len čo vyju z brlohu s argumentom, že líšok je veľa, ale aj sťahovavých holubov bolo ešte nedávno obrovské množstvo a dnes tu už nie je ani jeden. Druhý argument býva besnota, ale líšky ju nedoniesli. Strieľaním líšok besnota nezmizne. Jediný a priateľný spôsob je očkovať líščatá a podávať vakcínu v návnade. A tiež sa nijako nedá ospravedlniť to, že polovníci kladú pasce priamo do alebo k brlohu líšok a čakajú, kým lísčatá nezačnú vychádzať z brlohu von. Líščatá sa do pasce chytia živé a neporanené, ale v takom strachu a strese v akom sú, nemôžme hovoriť, že to nie je týranie zvierat. Pasca je postavená tak, aby sa k nej líška nedostala a tak len chodí vystrašená a zúfalá, lebo nemôže vyslobodiť svoje mláďatá. Potom príde poľovník a iba niekoľkodňové líščatá postrieľa. Podobné pasce sa stavajú aj pre dospelé líšky. Líška je krásne a inteligentné zviera a určite si nezaslúži taký smutný alebo krátky život ani zlú povesť, akú má.