Zvieratá tu nie sú pre nás na jedenie a zabíjanie, ale preto, aby boli našimi priateľmi.

Po vlčom chodníčku

31. října 2008 v 9:50 | Sarah137
To, že vlci sú plaché zvieratá a zazrieť ich je takmer nemožné a treba poznať pri tom okolie a život a správanie vlkov, je jasné. Okrem toho treba mať aj šťastie. Iba málo ľudí sa môže pochváliť, že vlka videli. Je však jasné prečo. Niektorí sa ich boja, ale dôvodom je najmä to, že na Slovensku žije iba 180 vlkov, čo je veľmi málo a stále ich ubúda a to, že vlci sú najplachejšími a najopatrnejšími šelmami. Báť sa ich teda netreba, nestalo sa ešte, že by zdravý vlk v prírode napadol človeka, to všetko sú len výmysly, povery a rozprávky. Vlk dravý je najväčšia psovitá šelma na svete. Výška v kohútiku je asi 70-107cm, dĺžka tela s chvostom 150-270cm, z čoho chvost meria asi 50 až 60cm a váha sa pohybuje od 30 do 80kg. Na Slovensku váži vlk priemerne 50-60kg, ale môžu sa vyskytnúť aj ťažšie alebo ľahšie jedince. Vlci obývajú rozsiahle horské lesnaté územia. Poľana, Nízke Tatry a Veporské vrchy patria medzi ne. Vlk je najinteligentnejšia a najspoločenskejšia šelma na svete. Má výborný čuch, sluch a zrak. Má dlhé nohy a dokáže na krátku vzdialenosť bežať rýchlo ako dostihový kôň. Jeho prednosťou je však ľahký poklus, ktorým dokáže prejsť až 70km za noc a uštve tak iba choré, slabé a staré zvieratá, čo prospieva lesu. Vlk má šikmé zlatožlté oči, zhryz desaťkrát silnejší ako pes, veľké sú najmä očné zuby, stoličky a trháky, pazúre sú tiež silnejšie ako psie. Vlci sa živia najmä zajacmi, hlodavcami, zdochlinami, lesnými plodmi, srnami, líškami, danielmi, diviakmi a jeleňmi. Okrem stôp, aj zvyšky koristi, najmä srnčej, jelenej a diviačej ma upozorňovali na prítomnosť vlkov. Vlci sa dorozumievajú vytím a rôznymi inými zvukmi, ale vytie na mesiac je len povera. Vlci vyjú na seba a nie na mesiac.
Bolo to na druhý deň v novembri, čo som videla toho štrnástoráka. Ráno som išla poza dedinu až po vleky hore na Vtáčnik. Prešla som popod Vtáčnik až po lesnaté oblasti Nad Stehlíkom. Už od Vtáčnika začínajú husté rozsiahle a takmer čisto smrekové lesy. Ráno bolo typické jesenné- hmlisté a chladné. Prešla som popod Mincu-1027m. Lúky pod lesmi boli prázdne, veľakrát som ich skontrolovala ďalekohľadom. V hustých tmavých lesoch bolo sem-tam vidieť aj žltú brezu alebo oranžovú osiku. Bola som pri lese a na chvíľu som si sadla na skalu, keď sa ozval zvuk pdobný vyšteknutiu veľkého raneného, ale zároveň nazlosteného alebo skôr vyplašeného psa. Bolo počuť ako zviera v behu láme vetvičky a ten istý zvuk sa ozval znova, ale už vyššie na hrebeni smerujúcom na Šajbiansku Bukovinu. Bohužiaľ, zviera som uvidela len na okamih, aj keď som vošla na kraj lesa, lebo stromy mi zakrývali výhľad. Bola som si istá, že je to vlk, musel byť dosť veľký a to, že som ho nevidela lepšie ma mrzelo ešte viac. Zbadala som len veľké sivé zviera s huňatým chvostom. Nič iné ako vlk to ani byť nemohlo, lebo to bol vlčí zvuk a psi tak ďaleko nechodia, veď čo by robil pes hlboko v lese a navyše by nechodil po vlčích chodníčkoch, lebo psi sa vlkov boja. Keby to bol pes, tak by tak rýchlo a bezhlavo neušiel. Pokračovala som cez les po chodníčku vyšľapanom od zveri, po ktorom sa dalo ísť úplne potichu, lebo tam nebolo opadané lístie, iba ihličie, až som prišla na druhú lúku. Bol to vlastne iba menší vŕšok, z ktorého bol výhľad dole na malú čistinku obklopenú hustým lesom. Na nej boli smreky zavetvené až po zem. Chvíľu som sa tam zdržala a pozorovala sojky preletujúce vysoko v korunách smrekov. Boli tu krásne výhľady, ale vyšľapaná cestička medzi smrekmi a smerujúca do lesa ma lákala ďalej, tak som pokračovala v ceste. Cesta viedla pomedzi stromy, až som prišla do lesa. Po chvíli sa rozdvojila a obe smerovali hore na Mincu. Rozhodla som sa však, že si to tu nechám na zimu a prejdem vlčie stopy v snehu cez zimu. Vrátila som sa späť až na Vtáčnik a chcela som prejsť popod hrebeň na Jaseňový vrch. Okolie bolo krásne, medzitým vyšlo slnko a po hmle nebolo ani stopy. Výhľady boli veľmi pekné, bolo vidieť všetko naľavo od Brusianskeho grúňa-1271m, cez Hájnny grúň-1208m, Vepor-1277m, Hrb-1255m, Žliabky-1128m, Kolbu-1162m, Čierťaž-1204m, Vysokú-994m, Nízke Tatry, Veľkú Fatru a Kremnické vrchy až po Jaseňový vrch-909m. Zrazu z malého osikového lesa vybehla kuna lesná, obzrela sa a prikrčila sa k zemi. Chvíľu striehla a potom sa dlhým skokom s natiahnutými prednými labkami vrhla na niečo v tráve. Toto sa zopakovalo ešte dvakrát a potom zmizla v húštine. Asi lovila myši. Kožúšok mala červenohnedý s bledožltou škvrnou na hrudi a dlhý huňatý chvost bol tiež červenohnedý. Kuna vie výborne liezť po stromoch, neraz si trúfa na lesné vtáčiky ako sú sýkorky, drozdy, červienky, trasochvosty, hýle, hlucháňčatá a iné. Loví aj veveričky a iné hlodavce, dokonca si výnimočne trúfne aj na králika. Ako zákusok žerie vajíčka a lesné plody. Povedľa viedla cestička cez hrebeň, kadiaľ tiež môžu chodiť vlci. Ja som išla po lúke a nado mnou bol les. Lákalo ma tam ísť, ale nakoniec som si to rozmyslela. Prišla som až ku krásnemu smreku, ktorý rástol uprostred lúky. Taký široký smrek som ešte nevidela. Bol skoro taký široký ako vysoký. Predtým som ešte prešla popri dvoch smrekoch, ktroré vyrastali z jedného pňa. Podľa stôp a pováľanej trávy bolo vidieť, že sem chodievajú ovečky. Nechcelo sa mi odísť z krásneho miesta, ale už bolo veľa hodín, a tak som sa pobrala domov.
Na druhý deň skoro ráno som sa bola pozrieť na pole, či neuvidím jelene. Jelene neboli, ale boli srny. Z poľa vybehla skupinka piatich sŕn, vedená srncom, ktorý ešte nezhodil parôžky. Pokračovala som po ceste pod poľom, aby som ich neodplašila. Zostali však iba dve srnky a zvyšok skupiny sa niekde roztratil. Aj ony už mali zimnú sivohnedú srsť. Pozorovala som srnky, ako sa pasú v poli, keď ticho zrazu prerušil krik medvieďaťa. Bežala som sa obkľukou, aby som nestretla medvedicu, zdiaľky pozrieť, čo sa stalo, lebo z dediny sa ozýval brechot a zavýjanie psov, ale medvede vidieť nebolo. Medvede často chodia aj do blízkostí dedín, veď som už aj na poľnej ceste za dedinou našla stopu medvieďaťa. V lete videla suseda z dediny na poli pri poľnej ceste za dedinou ležať na chrbte veľkú medvedicu ako trhá labami kukuricu a poležiačky sa napcháva. Okolo nej sa motali dve odrastené medvieďatá. Suseda sa najprv zľakla, však bola blízko, ale potom sa na tom doma smiali, lebo taký zážitok nemá nikto každý deň.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Jill Jill | 19. listopadu 2008 v 21:12 | Reagovat

Veľmi zaujímavé čítenie :)

Ach bože sľa by som sa tam pozrieť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama