Zvieratá tu nie sú pre nás na jedenie a zabíjanie, ale preto, aby boli našimi priateľmi.

Březen 2009

Babôčka pávooká

31. března 2009 v 12:59 | Sarah137 |  Fotografie
Túto som odfotila ešte v lete, keď som sa vracala z rannej prechádzky.

Čo sa stalo pred mesiacom, alebo ako miznú posledné tiché miesta.

18. března 2009 v 14:36 | Sarah137 |  Ochrana prírody
Je február, napadlo asi 20 cm nového snehu, vrchy Poľany, Nízkych Tatier aj Veporských vrchov vyzerajú nádherne. Vysoké smreky a jedle skláňajú svoje konáre pod ťažkým snehom k zemi. Na okamih výde slnko a sneh na poľanách a lúkach sa trbliece. Vrcholce Nízkych Tatier sú zahalené v sivých mrakoch, z ktorých doteraz snežilo. V lese stretnem srnu, ktorá uteká preč a békaním upozorňuje na moju prítomnosť. Nad dolinou Hutnou sedí líška, žerie sneh a vyhrabáva čosi spod snehu, nevyzerá to lákavo, ale zima sa nehrá a keď sa nedarí v love, aj to čo nájde je dobré. Neskôr počuť len praskot konárov. Vychádzajú dve pekné jelenice. Pred nimi si hrdo vykračuje jeleň-ihličiak so svojimi prvými parohami.

Krásne ráno pokazí príchod k môjmu lesu nad dolinou Vôdkou. Z jednej jedľe na druhú splašene poletujú dva ďatle veľké. Les je preč. Nie je to veľký kus, ale predsa. Staré borovice na kraji lesa som mala rada, mali už svoje roky. Vždy na nich večer sedávali krkavce a ráno po nich skákali veveričky. Hneď vedľa je ďalšie rúbanisko. Zdola pomaly zarastá trnkami, lieskami a mladou jarabinou. Teraz to už nie je len kúsok, ale veľký súvislý pás. Toto rúbanisko je tu už roky. Lesníci prišli, vyrúbali a odišli. Neurobili nič viac. Vrátili sa až teraz, ale škody nenapravili. Vyrúbali len väčší kus lesa nad dolinou. Veľmi často som v ňom ráno vídavala jelenice, ako vychádzajú na pašu.

Na poludnie sa ideme lyžovať. Nikam dnes necestujeme, ideme len na kopec za dedinou. Majiteľ vlekov je náš známy. Kedysi to bol profesionálny lyžiarsky tréner. Má tieto hory rád. Jeho vleky nijako zásadne nepozmenili krajinu. Nebol kvôli nim vyrúbaný ani jeden strom, je tam prirodzená lúka. Našťastie tu nebýva ani cez lyžiarsku sezónu príliš veľký hluk, v lete už vôbec nie. Jeho drevený zrub nie je uprostred lesa a neruší všetku zver ako tatranské hotely minimalistického štýlu z betónu a skla. Ale je na konci dediny a zapadá do prostredia hôr, na rozdiel od iných. Hore na svahu je les. Pod lesom ide nejaký turista na bežkách. Za turistom beží veľký pes, zdiaľky vidím, že to bude možno československý vlčiak. Zavolám na neho. Pribehne ku mne a ja vidím, že to nie je pes, ale vlk. Má šikmé žlté oči, na tvári charakteristickú vlčiu kresbu, pod očami tmavú srsť, pod ušami zase svetlú, orámovanú tmavou. Dá sa pohladkať. Chvíľu stojí a pozerá na mňa. Možno som jeho pohľadu porozumela. Aj keď má na krku kožený obojok, je to svojím spôsobom divé zviera. Rozprávam mu o tom, ako ma skoro zastrelil poľovník, o majiteľovi Chaty pod Hrbom, ktorý chce vyrúbať obrovský kus lesa, kvôli novému veľkému lyžiarskemu vleku a už na to dostal povolenie. Nikoho nezaujíma, že ten les je rovno pod národnou prírodnou rezerváciou, že ak ten vlek postavia, bude tam hluk, turisti a navždy sa stratí ticho týchto lesov. Ticho, ktoré tu bolo zachované len vďaka tomu, že turisti odjakživa chodili robiť hluk a neporiadok do Tatier. A nikoho nezaujíma, že rezervácia ani prírodná pamiatka potom stratia svoj zmysel a ani to, že v tom lese žijú medvede, rys, hlucháne...Práve tam pod Hrbom som videla prvýkrát skutočného hlucháňa, mala som asi len šesť rokov. Chodievali sme tam na hríby, bylinky, stretli medvede a tešili sme sa, že je to jedno z posledných miest na Slovensku, kde je ticho ruší len praskanie konárov pod raticami zveri, zurčanie potoka, šum bukových a osikových listov a neustály spev vtákov a cvrlikanie svrčkov. Možno by mi na to povedal: Prečo ťa to tak trápi? Kto na to najviac doplatí, sme my. To my nebudeme mať kde žiť. Vy ľudia ste sebeckí, všetko chcete pre seba! Nikto nepotrebuje a ani vás nežiada o pomoc, chceme len, aby ste nám neubližovali a nebrali to, čo patrí aj nám. Vy máte všetko, oproti vám sme bezmocní, viete za tak krátky čas zničiť celý náš domov alebo zabiť mnohých z nás. Raz vám to bude na škodu, vy to iste viete, ale aj to, čo viete, zakrývate peniazmi a nepočúvate svoje svedomie. Náš najväčší nepriateľ vlastne nie ste vy, ale vaša nevedomosť, na ktorú dopláca všetko živé, ale raz aj vy, keď už bude možno neskoro.
Vlk odbehne za svojim spoločníkom, ešte raz sa otočí, pobehne smerom ku mne a potom sa stratí za kopcom.